1. kapitola- Tak to u nás chodí...
„Ách!“ povzdychla si Jess keď prešla okolo mňa. „Čo sa stalo?“ spýtala som sa. Jess sa oprela o skrinku a odpovedala: „Máme hrozný život! Veď sa na nás pozri! Nemáme žiadnych chalanov, doteraz sme neboli v Londýne a nemôžme chodiť na žúrky, lebo máme samé písomky v tejto mizernej škole!“ Tak v tomto mala fakt pravdu! Niekedy sme zvykli byť veľmi uletené a zábavné a teraz sa správame ako deväťdesiat ročné babičky! Cŕŕŕn! Rýchlo sme vybehli po schodoch do triedy. Mali sme chémiu. Robili sme pokus. Najhoršie na tom bolo, že učiteľka vyberala, že kto bude s kým v skupine. Jess mala šťastie! Ako vždy! Bola v skupine s dvoma najmúdrejšími chalanmi z triedy! A ja?? Tak ako vždy, Rebecca má smolu! Bola som v skupine s dvoma najhlúpšimi babami z triedy! Jedna sa tam v jednom kuse maľovala a druhá posielala nejakej neznámej osobe SMS. Takže všetko ostalo na mne. Obliekla som si svoj veľký, biely, chemikáliami zapáchajúci plášť a šla na to. Musela som dávať pozor, čo kde lejem! Keď konečne zazvonilo vytratila som sa z tej hnusnej a zapáchajúcej učebne. Ďalšia hodina bola angličtina. Milujem angličtinu! No hádajte prečo! Áno, učím sa ju hlavne preto, lebo chcem ísť do Londýna. Dobre, možno som tým Londýnom až posadnutá, ale páči sa mi! Veľmi. Po angličtine ešte ubehli ďalšie štyri hodiny a potom som bola voľná. Doma som sa rozvalila na posteľ a nechcela sa ani pohnúť. Niečo som sa naučila a ľahla si späť do postele. Večer keď som pozerala telku, dorazili domov rodičia. Bolo čudné, že prišli až tak neskoro. Vkuse sa tak podozrivo usmievali. No čo už. Sú to rodičia. Oni sú vkuse divní a záhadní. No v noci ma zobudilo to ako si štrngajú pohármi. Nedalo mi to, a tak som vyšla von z izby a pomaličky sa blížila do kuchyne: „Gratulujem Tomi! Stále tomu nemôžem uveriť! Je to úžasná správa! Keď to zistí Becky, bude nadšená.“ hovorila mamka. Viac mi netrebalo! S údivom som zaliezla do izby a rozmýšľala. Čo znamená táto veta?? Ja budem nadšená?? Z čoho?? Viem, že bolo jedenásť hodín v noci, ale potrebovala som Jessicinu pomoc ! „Jess?? Potrebujem tvoju pomoc!“ zahlásila som dôrazne do telefónu. Jess na to iba: „Becky! Zbláznila si sa?? Je jedenásť hodín!! Čo môže byť také súrne, že mi teraz voláš??!!“ Odignorovala som jej odpoveď a povedala: „Čo podľa teba znamená veta??“: „Keď to zistí Becky, bude nadšená.“ „Že budeš nadšená??!“ povedala Jess ironickým tónom. „Ale z čoho budem nadšená?“ spýtala som. „To ja neviem to máš vedieť ty!.....počkaj. Z akého rozhovoru máš túto vetu??“ spýtala sa zvedavo Jess. „Tak, rodičia oslavujú niečo v obývačke o čom ja neviem, ale vraj z toho budem nadšená. Trošku sa obávam, že z toho nebudem nadšená!“ odpovedala som rýchlo. „Niečo ma napadá, ale poviem ti to až zajtra, už chcem spať dobrú a pá.“ povedala Jess zaspato a zložila. Snažila som sa jej znova dovolať, lenže ona ma pozná, preto si vypla mobil! Vynikajúco! Ona si bude spinkať a ja teraz celú noc nezaspím, lebo mi to bude vŕtať v hlave!