7. kapitola- Deň D
Och môj bože! A je to tu! Veľmi sa bojím. Jess ešte stále spí. Musela som ju zobudiť, takže som zapla NAŠE pesničky a začala na ne tancovať. Jess sa zobudila a okamžite sa pridala. Smiali sme sa na tom tak ako vždy. No, v tom sme sa rozplakali. Mali sme byť spolu už len tri hodiny!! TRI!! Rýchlo sme sa obliekli a začali si užívať tak ako nikdy. No, po hodine nás prerušila mamka, že už musíme ísť na letisko. Pozreli sme sa s Jess na seba a pomaly odchádzali. Rozlúčila som sa, teraz už s mojou prázdnou izbou a šla. Veľmi ťažko sa mi vychádzalo z tohto bytu. Poprosila som ocka, či by som náš byt nemohla posledný krát zamknúť ja. On mi to dovolil. A tak som ho zamkla. Znova mi bolo do plaču, no vydržala som to. Nastúpili sme do veľkého auta a šli na letisko. Jess šla samozrejme s nami. Sedela som vzadu aj s Tomim a Jess. Rodičia sedeli vpredu. Posledný krát som videla svoju budovu školy, aj svoju tanečnú. Všetko čo som videla bolo naposledy. Vtom ma niekto chytil za ruku. Bola to Jess. Pozrela som sa na ňu a objala ju. A bolo to tu. To veľké strašidelné letisko. No, dobre, možno preháňam, ale pre mňa bolo hrozné! Na letisku ma už čakala Lea. A nie len Lea! Neuveríte kto tam bol. Boli tam všetci moji spolužiaci zo školy aj z tanečnej. Rozbehla som sa za nimi a všetkých objala. Potom som objala Leu. Lea ma nechcela pustiť. A bolo to tu! Rozplakali sme sa všetci! Úplne! Keď som sa rozlúčila s nimi išla som za tým najhlavnejším človekom. Jessicou!! Objala som ju a nechcela pustiť! „Jess! Nie!! Ja tam nechcem ísť bez teba!! Ja tam nikoho nepoznám!“ Jess len so slzami v očiach odpovedala: „ Ja viem Becky! Najradšej by som išla s tebou, ale nemôžem! Neboj sa! Ty si nájdeš rýchlo priateľov! A je jedno, že sú to Angličania! Ale sľúb mi, že mi zostaneme navždy najlepšie priateľky! Navždy!! Nerozdelí nás ani tá diaľka! Sľubuješ??“ Ja som okamžite prikývla. S Jess sme si dali naposledy náš pozdrav a ukázali na naše prstene priateľstva. Ja som mala „Best“ a ona „Friends“. Dohodli sme sa, že ho nikdy nezložíme z prsta, lebo tento prsteň nás ako jediný udrží aj v tej diaľke pri sebe. Jess mi ešte strčila do ruky veľký album. Boli tam všetky naše fotky! Všetky! Bolo tam celých tých 15 rokov! (Rátame od dvoch rokov, lebo až vtedy sme začali spolu chodiť do škôlky) Tiež mi ešte priložila aj papier so všetkými našimi prezývkami a DVD, kde sú všetky naše videá. No, bolo to nádherné!!! Posledný krát som sa s Jess objala a nastúpila do lietadla. Tam už som len všetkým zakývala na cestu a poslala im veľkú pusu. Kývala som im až kým som ich nestratila z očí. NAVŽDY!!! Zrazu ku nám prišla letuška a spýtala sa: „Neviete náhodou, že kto z týchto pasažierov tu má toľko obdivovateľov??“ V tom som sa len usmiala a povedala: „Ja.“ Letuška sa usmiala a v tichosti odišla. V tom mi došla SMS od Jess: „Becky, hneď ako tam dôjdete zavolaj mi! Haajaa a Pere!“ Rozosmialo ma to. To by nebola Jess, keby sa nerozlúčila po svojom! Napadlo ma, že si pozriem tie albumy, čo som od nich dostala. Najprv som si pozrela ten z tanečnej. Keď som videla tie fotky, hneď sa mi všetko vybavilo do podrobna! Potom som si pozrela album od Jess. Videla som tie fotky. Rozplakala som sa a zavrela album. Plakala som potom asi päť minút, no nikto si to nevšímal. Keď som sa konečne ukľudnila, začala som sa pozerať von cez to malé okienko. Videla som iba oblaky. Boli krásne biele. Vyzerali ako vata. Niekedy sa spomedzi nich objavili aj slnečné lúče. Bola som celkom unavená. Spala som dokopy asi šesť hodín! A bola som unavená aj z toho neustáleho plaču. Oprela som sa o sedadlo a zaspala. Keď som sa zobudila bolo už 12 hodín. Do Londýna sme mali dôjsť okolo 14:00. Keďže som už nevedela zaspať, rozhodla som sa, že sa začnem drviť angličtinu. Dokonca som začala konverzovať s ockom po anglicky. Mamka sa na nás iba s údivom pozerala. Mamka nevie angličtinu. Vôbec! Som zvedavá ako chce prežiť vo Veľkej Británii minimálne 4 roky. Ani som sa nenazdala a už nás letuška upozorňovala, že sa nachádzame pri Londýne. Vraj za chvíľu uvidíme Big Ben. Okamžite som vybrala z tašky fotoaparát a začala fotiť. Výhľad bol nádherný. Presne taký aký som si ho predstavovala. Úžas! Keby to tak videla Jess! O dve minúty sme mali pristáť, takže som sa začala obliekať. Keď som vyšla vonku cítila som ten jemný vánok na mojej tvári. Vybrali sme si kufre a prišlo po nás nejaké auto. To nás odviezlo do nášho nového domu. Áno! Presne tak! Domu!! Dom bol skoro prázdny. Okrem kuchyne, tam bola krásna kuchynská linka. Zrazu sme zjačali všetko vybaľovať! Všetko! Aj náš nábytok! To mal na starosti ocko a ešte nejaký chlapi. Ja som sa šla pozrieť do mojej novej izby. Mala nádherný výhľad! Priamo na Big Ben! Vybaľovanie nám trvalo asi štyri hodiny. Potom sme sa rozhodli, že sa pôjdeme prejsť po meste. Ách jaj! Večerný Londýn! Nádhera! Nafotila som všetko čo som videla. A vtedy mi docvaklo. Och bože! Ja som zabudla zavolať Jess! Rýchlo som vybrala mobil z vrecka a volala: „ Jessi?? Ahoj! Prepáč, došli sme už o 14:00, ale vybaľovali sme veci. Mohli by sme ísť na skype okolo 19:00?? Teda u vás o 20:00!“ Jess sa zasmiala a súhlasila. Na skype som jej potom poslala fotky, ktoré som nafotila a ukázala jej moju novú izbu a výhľad. Jess bola úplne ohromená. Keď sme skončili hovor, ľahla som si do postele a šla spať. V tom mi vošla do izby mamka: „Becky?? Prišla ti uniforma do tvojej novej školy. Budeš chodiť do školy na Holmes Chapel.“ Zasmiala som sa, keď som počula, ako to mamka prečítala, no potom mi došlo, že zajtra idem do školy! Už zajtra!! Och joj! Čo keď to nezvládnem! Ja neviem tak dobre angličtinu, že by som s nimi mohla konverzovať?? Čo keď im nebudem rozumieť?? No, aspoň si vyskúšam aké je to mať uniformu a tú veľkú skrinku, v ktorej budem mať knihy aj bundu. Som fakt veľmi zvedavá na zajtrajšok!!